Ťažko je byť angažovaným Európanom
S istým smútkom sledujem pribúdajúce veľkoplošné exteriérové reklamy, z ktorých sa na mňa pozerajú vyprázdnené necharizmatické viac či menej známe tváre politikov, kandidujúcich do Európskeho parlamentu. Kŕčovito mi pripomínajú blížiace sa eurovoľby, ku ktorým ma okrem chabého pocitu akéhosi povinného európanstva nič nepriťahuje. Bude veľmi ťažké vybrať si z tých indiferentných, zväčša karieristických osôb motivovaných viac ctibažnosťou a hedonizmom ako starosťou o miesto Slovenska v Európe, delegovaných stranami, hnutiami a spolkami, ktoré si globálne súvislosti nášho geopolitického priestoru doteraz ani nevšimli. Žiaľ, pri rozhodovaní vo volebnej miestnosti mi nepomôže ani sledovanie včerajšej debaty z Bruselu, v ktorej zviedli súboj o post predsedu Európskej komisie piati údajne najvážnejší kandidáti. Ostrieľaný politik Jean – Claude Juncker z Luxemburska, najbohatšej európskej záhradnej krajiny, zastupujúci najsilnejšiu Európsku ľudovú stranu v Európskom parlamente, si možno zaslúži uznanie za svoje integračné eurozásluhy, ale pochybujem, že by ho mohli naozaj zaujímať slovenské, stredoeurópske, lokálne, sociálne, či bežné občianske problémy. Hovoril síce plynulo, možno tým predsedom komisie aj bude, ale neverím, že by o niečom presvedčil Európanov z novších členských krajín. Druhým, asi najvážnejším kandidátom ktorý včera (15. mája 2014) v televíznom prenose diskutoval bol súčasný predseda Európskeho parlamentu, eurosocialista z Nemecka Martin Schulz. Po jednom absolvovanom vysokom poste na čele Európy by si zrejme rád odskúšal druhý, z hľadiska reálneho výkonu a kompetencií ešte zaujímavejší. A to ma nabáda k ostražitosti pred pragmatizmom a technokraciou moci, ktorá môže mať rozmanité podoby a množstvo húževnatých neprehľadných životov, ktoré po silnom zakorenení ťažko odstraňovať. O niečo sympatickejším sa mi videl prejav Guy Verhofstanda, starého flámskeho politického harcovníka z aliancie demokratov a liberálov Za Európu, ktorý sa do toho, čo hovoril, snažil okrem rozumu zakomponovať aj srdce, no bohvieako sa mu to nedarilo. Jeho vízia veľkého a mocného, dôkladne zintegrovaného slobodného európskeho trhu ako nástroja všeobecnej prosperity, ma veľmi neoslovila. Svojím naivným populizmom ma však dosť zaujal radikálny ľavičiar z Grécka Alexis Tsipras, ktorý za zlyhanie EÚ jedným dychom označil tak finančnú pomoc Grécku, ako aj úsporné opatrenia a sankcie Únie proti Rusku. Piatou diskutujúcou v tomto originálnom euroringu bola sympatická mladá Nemka Ska Keller, reprezentujúca Zelených. Nechýbal jej šarm ani zanietenie, dokonca zo všetkých diskutujúcich pôsobila najodhodlanejšie, čo by mohlo viesť k záveru, že s nemotorným kolosom eurobyrokracie by mohla niečo naozaj urobiť, ale otázkou zostáva, či ekologický akcent kombinovaný mladosťou je na dosiahnutie takéhoto cieľa skutočne efektívnym nástrojom. Ale, nechcem tu pri fajke maľovať chmúrne obrázky o budúcej Európe. Za to, že ja nebudem mať veľmi z čoho v blížiacich sa eurovoľbách vyberať, včerajší súboj kandidátov o post eurokomisára nemôže. Asi naozaj je dnes ťažké byť Európanom. No samotný fakt, že sa takto naživo, v televíznom prenose adresovanom celej EÚ takýto súboj uskutočnil, je pozitívny. Aj keď nemám istotu, že budúci šéf/šéfka Európskej komisie vzíde naozaj z tejto pätice kandidátov, v niečom mi predsa len pomohli. Videl som ich hovoriť na vrcholnom európskom fóre, pred zrakmi miliónov Európanov, v striktne moderovanej diskusii, nekompromisne obmedzenej prísnymi časovými limitmi, v maximálnej koncentrácii. Určite to pre nich nebola ľahká pozícia, no ja som videl a počul a tak si môžem spomedzi nich vybrať mne najsympatickejšieho kandidáta s tým, že dám hlas kandidujúcemu slovenskému reprezentantovi práve toho jeho/jej politického prúdu. Veľa síce nezmôžem, máločo tým ovplyvním, ale ako som povedal, ťažké je dnes byť skutočne angažovaným Európanom.