O kráse a bolesti
Moja Fajka na dnes bude o kráse a trochu aj o bolesti... Možno poznáte ten pocit, keď vás čosi pekné tak zasiahne, kdesi do srdca, či niekam hlbšie do duše, až to zabolí. V určitom špecifickom rozpoložení je človek schopný tento zásah radosti z krásy pocítiť veľmi intenzívne. Napríklad keď je citlivosť rozrušená a vnímanie okolitých podnetov veľmi intenzívne. Čosi také som zažil ani nie tak dávno v istej nemocnici, keď som sa prebral z narkózy. Náhly mocný nával bolesti preťala radosť zo svetla, ktoré sa toho poludnia tlačilo do chladnej nemocničnej izby tenkými štrbinami spustených žaluzií. S tým svetlom prišli aj spomienky na prekonanú operáciu, ktorá ma mala zbaviť zdĺhavého utrpenia. Bol som na oddelení maxilofaciálnej chirurgie, v nemocnici kde pracovala jedna veľmi krásna doktorka. Keď som precitol to svetlo akoby ožiarilo temné kúty môjho vedomia a v spomienkach som videl tú peknú a milú tvár lekárky, do ktorej som sa okamžite a s čistým srdcom zamiloval, čo mi umožnilo prijať operáciu s nesmiernym pokojom. Keď tak teraz nad tým pri tejto svojej fajke premýšľam, musím s uznaním konštatovať akou obrovskou výhodou je, keď ste ako pacient na chirurgii tváre, v opatere doktorky, s krásnou tvárou. Zamilovaný pacient je možno zraniteľnejší, ale určite aj spokojnejší, nepodlieha panike z toho, čo príde, pretože je očarený krásou. Tak ako som bol ja vo chvíli precitnutia z narkózy a tešil som sa z toho jemného svetla prichádzajúceho od okna. Keď som potom uvidel svoju ohyzdne opuchnutú tvár v zrkadle, menej som sa zľakol. Všetky tie dutiny a kanáliky pod lícnymi kosťami, tie nekonečné nervové uzliny a neznáme priestory v okolí očí a nosa a úst, úspešne zbavené zápalu, nasávali zatuchnutý nemocničný vzduch s mimoriadnou intenzitou. Oči, vlastne iba úzke štrbiny za ktorými sa skrývali, videli tú boľavú ohavnosť ako nevyhnutný dôsledok chirurgického zákroku a pokojne sa zavreli. Po tom pohľade do otrasnej škaredosti sa krása jemného svetla ešte znásobila a túžba po kráse umocnila. Na pozadí ohavnosti akákoľvek, malá, či veľká krása, žiari ako diamant. „Všetci sa pamätáme na postavu ženy, na zátoku uzatvárajúcu sa do seba v Stredozemnom mori, na vidiecky kostol, na obraz alebo na náhodne zachytenú melódiu, ktoré boli pre nás krásne,“ píše vo svojej milej knižke esejí Takmer nič o takmer všetkom (Paríž, 1996) francúzsky publicista a spisovateľ Jean d´Ormesson a pokračuje: „Šťastie, zavše podfarbené smútkom sa mieša s krásou. Poskytuje nám radosť. Preniká nám srdce. Akoby nám dávalo znamenie, ktoré dobre nechápeme a ktoré ukazuje niečo iné...“ Zamilovanosť síce nie je skutočná láska, ale je vo svojej nevinnosti rovnako krásna, bez ohľadu na to, že trvá len chvíľu. Keby nebolo krásy, život by bol neznesiteľný. Trochu dobra, trochu krásy, skrytej či zjavenej, pravdivej či iluzórnej, nám pomáha na zložitej ceste životom často bez toho, aby sme si to uvedomovali...
O pár dní sa škaredý pooperačný opuch stratil, moja tvár sa vrátila k pôvodnej, znesiteľnejšej podobe a nemocnicu som opustil. Už oveľa menej zamilovaný, no o to viac očarený krásou prostej skutočnosti života, ktorá nadelila nám ľuďom rôzne tváre, v súlade s našou individualitou. Vo svojej absolútnej (zväčša skrytej) prirodzenosti sú to všetko krásne tváre, pretože odrážajú čistého ducha bytia človeka, ducha ktorý nemôže nebyť krásny.