Fajka pre Juraja Mertuša a jeho zbojníka
Za dlhých dažďov tak ako dnes, robí mi spoločnosť môj verný drevený zbojník z Gemera Michal Vdovčík. Vyrezal mi ho pred takmer tridsiatimi rokmi žiaľ už nebohý ľudový rezbár Juraj Mertuš (1925 – 1994) z rázovitého Gočova, malej dedinky neďaleko Rožňavy. Po zuby ozbrojený Miško na mňa občas žmurkne, aby mi pripomenul veselú povahu svojho „stvoriteľa“ , krásneho človeka, ktorý o Vdovčíkovi vedel asi všetko, čo sa vedieť dalo (z kníh, rozprávania, archívov) no a čo sa nedalo, to si vymyslel a definitívne to zakotvil do fantastickej knihy života najväčšieho gemerského zbojníka všetkých čias Michala Vdovčíka. S Ďurom sme sa zoznámili poriadne dávno, v tej drevenej soche akoby mi nechal svoj nepominuteľný pozdrav z neba, kde bezpochyby trávi krásne chvíle vedno so svojou milovanou manželkou. Vtedy dávno nám nachystala najlepšie bryndzové halušky aké som kedy jedol a my sme rozprávali a rozprávali dlho do noci, v izbičke, dielni aj vonku pod júnovým nebom ktoré sa ligotalo neuveriteľne jasnými hviezdami. Mal veľmi rád svojho zbojníka, aj jeho družinu, ktorá sa potom potulovala kde – kade po ich dome. Kde nebol zbojník tam bola aspoň palica, alebo budzogáň, alebo len nahrubo obrobené polienko, v ktorom však už Juraj videl ďalšieho vyrezaného zbojníka. No aj tie neobyčajné palice Mertušove, krásne vrúbľované, s jemne rezanou rukoväťou tak akurát do dlane, boli nádherné ! Mali tú vlastnosť, že keď si takú jednu človek zobral na cestu, určite nezablúdil ani v lese za čiernej tmy... Ten môj Mišo Vdvočík, ktorý ma priviedol k tomu, že som si dnes po čase opäť zapálil fajočku, je vyrezaný z krušiny jelšovej, ktorú mal Jurko veľmi rád. Na rozdiel od iných rezbárov majster Mertuš nevyhľadával mäkkú lipu, či javor, ale chytil sa za pasy s tuhou a nepoddajnou jelšou, ktorej kus zväčša našiel padnutý v lese a potom ho starostlivo sušil a rozprával sa s ním. Prosil ho, aby sa premenil na dobrý, odolný materiál, ktorý veľa vydrží, ale prosil aj za odpustenie, ak by jelšu niekedy náhodou zabolelo, keď do nej zareže ostrým vreckovým nožíkom... Skvelý rezbár Juraj Mertuš mi tak vyrezal odolného zbojníka, ktorý ma už desaťročia stráži, po zuby ozbrojený a niekedy aj prehodí zopár tichých slov. Ja mu ale dnes hovorím nahlas, reku: „Miško, verný si ty kamarát, rovnako dobrý, akým mi bol Jurko, ak môžeš pozdrav ho do neba, že často spomínam, tak ako dnes pri fajke, na jeho slová o lese, o stromoch, o dreve, o jeho vlastnostiach, ohybnosti aj nepoddajnosti, o jeho reči i duši, ale aj o vernosti dreva, s akou ľuďom nezištne slúži po veky vekov, v tých najobyčajnejších, aj najúžasnejších formách a podobách. Povedz mu to, vy si rozumiete.“ Predpokladám totiž, že Ďuro tam z hora občas hodí očkom na svojho dreveného Miška, ktorého miloval aj obdivoval. Ten môj Vdovčík patril k jeho obľúbeným dielam, preto sa bezpochyby z času na čas rozprávajú, tak ako sa rozprávam s nebesami, keď tam hore posielam malé obláčiky dymu, ktoré stúpajú a nesú so sebou kus môjho srdca, aj štípku mysle a duše. Dnes posielam tam hore aj modlitbu vďaky za ten zázrak, ktorým Stvoriteľ zariadil nesmrteľnosť krásy. V prípade Mertušovom prostredníctvom jeho syna, tiež Juraja, ktorý dnes žije a umelecky vyrezáva v Dunajskej Lužnej.
Náhľad fotografií zo zložky Fajka pre Juraja Mertuša a jeho zbojníka