Nežijeme na ostrove, bolesti sveta nás zasiahnu aj keď nechceme
Lepšie je byť súcitným, ako bezcitným, aj keď je to niekedy veľmi ťažké. Zoči-voči ľudskej lavíne ktorá sa pohla na novodobý utečenecký exodus je ťažké zachovať si chladnú hlavu a triezvy úsudok. Európa čelí nájazdom z ázijských a afrických ohnísk konfliktov, násilia a chudoby, pritom to všetko v bohatej miere, spoznala aj v Európe. Európa sa bojí tzv. islamského štátu na východe, aj keď vie že v jeho radoch vraždia aj Európania. Európa sa doteraz asi málo bála samej seba – svojich vlastných hrozieb.
V mysli človeka občas driemu démoni a keď vycítia priaznivú chvíľu, prebúdzajú sa v podobe strachu. Pocit ohrozenia nám jednoducho nie je vlastný, už aj starší medzi nami si od neho odvykli. Keď sa znenazdania vynorí, sme bezradní, máme blízko k panike. Je to ľudské. Aj byť zlým je ľudské, aj byť dobrým je ľudské. Ja si ale naozaj úprimne myslím, že lepšie je byť súcitným ako bezcitným. Aj keby ľudí s dobrými úmyslami, ktorí utekajú z vlasti zo strachu o svoj život, či pred núdzou bola drvivá menšina v tej utečeneckej záplave, aj vtedy stojí za to uchovať si aspoň trochu empatie. Či jedno malé plačúce a trpiace dieťa v radoch imigrantov menej osloví naše srdce ako by ich bolo tisíc? Nie vôbec ma neteší to čo sa deje a myslím si, že najmä nás, obyvateľov stredoeurópskeho priestoru Európska únia veľmi sklamala v tom, ako sa k problematike masovej imigrácie postavila. Veľké a mocné zakladajúce krajiny tohto unikátneho spolku dlho a nepochopiteľne ignorovali znepokojujúce signály napríklad z Talianska a jeho stredomorských ostrovov o tom, že sa deje niečo mimoriadne, že sa chystá to, čo prišlo. Rovnako tak signály z Turecka a blízkeho východu, akoby silnú a vyspelú Európu, susedu týchto regiónov, nezaujímali! Ale, džbán sa rozbil, mlieko sa rozlialo, dymová clona spadla a sťahovanie národov nastalo. Môžeme síce proti tomu namietať (mali zostať doma!) ohrozením svojho bezpečia a vlastných istôt, ale nič nám to nepomôže. Už sú tu. Dokonca ani delenie utečencov na ekonomických a vojnou vyhnaných nepomôže. Nemajú sa kam vrátiť a my nežijeme na ostrove, sme jednoducho súčasťou globálneho sveta, brali sme výhody jeho slobody a zrejme nás neminú ani dôsledky jeho negatív. Boli sme možno priveľmi optimistickí, ale žiaľ, odmietanie reality nám radosť zo života nevráti. Keď sa Nemecko, Rakúsko, či Belgicko bude musieť naplno vyrovnávať s nežiadanými imigrantskými prílevmi, zasiahne to aj nás, čo aký vysoký plot by sme postavili. Zabolí to politicky, ekonomicky aj ľudsky...
Solidarita medzi národmi isto nemôže byť bezbrehá, slepá a celkom zadarmo, ale myslím si, že je vždy lepšia ako nenávisť a izolácia. Napokon, ako hovorí starodávna tibetská múdrosť: „My ľudia na tejto zemi sme ako potoky a rieky tečúce k oceánu – všetky živé bytosti smerujú k tomuto jedinému cieľu.“ Spejeme predsa, my cítiace a mysliace bytosti, k spoločnému záveru, celkom bez výnimky! Na ceste k tomuto oceánu budú našou jedinou výzbrojou naše dobré skutky a vlastnosti, medzi ktorými súcit kraľuje. Svoj osud nepredbehneme. Pred žiaľmi tohto sveta sa neukryjeme. Musíme sa o ne podeliť tak ako sa vieme deliť o poklady a potom hľadať riešenia a východiská. Smädnému dnes predsa nepovieme, že sa mal napiť včera. Napojíme ho a potom sa spoločne poberieme tŕnistou cestou k prameňu, k podstate problému.