Americká fajka
Správa Čierneho losa z kmeňa Siouxov: „V pradávnych časoch Veľký duch zvolal národy Indiánov. Stál na vrcholku červenej skaly, odlomil z neho kus kameňa a sformoval veľkú fajku, z ktorej fajčil. Dym vyfúkol najprv ponad zhromaždenie, potom smerom k severu, juhu, východu, západu a povedal im: tento kameň je červený od krvi Indiánov a majú ho používať na výrobu svojich fajok mieru. Patrí im všetkým a tam kde sa ťaží, nesmú používať ani vojnové sekery, ani skalpovacie nože.“
Ako som sa tak nedávno štveral z dedinky Silická Jablonica - hore, na Sokoliu skalu, spomenul som si na túto prastarú indiánsku legendu. Do náprsného vrecka zimnej bundy som si strčil svoju milovanú repliku posvätnej fajky z Pipestonu. Reku, čo ak ma pochytí chuť zafajčiť si na skale z fajočky, ktorú som z bezpečia zásuvky svojho pracovného stola vyťahoval len v zriedkavých chvíľach. Indiánsky nástroj mieru z červeného catlinitu má tu schopnosť, niekedy za dobrej viditeľnosti, ak je človek dostatočne vysoko, spojiť prítomnosť s minulosťou a oživiť tie najskrývanejšie spomienky. Nuž, dostal som chuť preniesť sa na chvíľu zo Sokolej skaly do Santa Fé, kde som kedysi dávno pobýval a vedel som, že bez fajočky to nepôjde. I stalo sa, čo sa stať nemalo, nehoda. Spadol som na šmykľavých kameňoch, keď som si krátil cestu hore šplhaním nad podzemnou riekou, ktorá v krasových útrobách tajomne zurčala. To zvláštne miesto má v sebe tú moc, že vás donúti občas sa skloniť, položiť ucho na skalu a počúvať ten dunivý zvuk podzemného života neznámych jaskýň v ktorých vrie živá voda. Šplháte hore a počúvate, skaly pokryté hladkou ľadovou glazúrou uhýbajú pod nohami aj rukami. Keď som sa tak, ležiac na bruchu, započúval do tej podzemnej symfónie, ani som si neuvedomil čo za poklad mám vo vrecku, pomrvil som sa a fajočka zapraskala. Zlomila sa, rozpadla, rozsypala na červenkastý prach, ktorý som so slzami v očiach vytriasal tam hore na Sokolej skale, zo svojej bundy. A vietor zrazu schytil ten americký prach a rozniesol ho z tej výšky po okolitých lesoch, akoby chcel zasiať zrniečka z catlinitu aj tu, tisíce a tisíce míľ na východ od Minnesoty. Chabá útecha. Prišiel som o svoj najväčší poklad tak, že som ho zničil. Ostáva mi už iba načrieť do pamäti, ako sa to zbehlo vtedy pred rokmi v Santa Fé, keď som sa, očarený všadeprítomnou slobodou, túlal po Amerike, hľadajúc svoje stratené detské sny. Toto je spomienka, na počesť prekrásnej fajky z Pipestonu, ktorá sa mi rozsypala na prach.
O vzácnom a posvätnom červenom catlinite z Pipestonu som po prvý krát počul v Santa Fé, hlavnom meste Nového Mexika, ktoré pripomínalo skanzen z éry Divokého západu. Indián Tancujúce slnko, potomok pueblových Apačov, Komančov a Navajov, predával na hlavnom námestí tradičné vyšívané pestrofarebné prikrývky a pofajčieval pri tom nádhernú fajočku. Do tohoto rázovitého, romantického, hádam najstaršieho mesta amerického stredozápadu som sa dostal odbočkou doprava, z hlavnej cesty č. 40, pár míľ za mestom Santa Rosa. Vyprahnutá krajina tmavočervenej farby akoby ožívala stúpaním do malebných kopcov posiatych kaktusmi a takmer rovná cesta bez zákrut len zriedka míňala osady španielskych názvov, Espanola Los Alamos, či Taos. Samotné Santa Fé šokuje zachovalosťou architektúry stredovekého Kastílska a pueblových Indiánov, pokojnou atmosférou, pravým indiánskym trhom na štvorcovom námestí. Keď som si kúpil jednu z najskromnejších prikrývok (cca 12 dolárov) tak asi na plochu jedného ramena, Tancujúce slnko sa tak potešil, že mi vyrozprával starú legendu, viažucu sa na jeho prekrásnu fajku. Pipeston leží na juhu Minnesoty v blízkosti veľkého obchodného strediska Green Bay, východne od Michiganského jazera. Ako Indián tvrdil, ide o posvätné miesto všetkých pôvodných obyvateľov severnej Ameriky, pretože tam sa nachádza ložisko vzácneho červeného kameňa, z ktorého sa vyrábajú tie najvýznamnejšie kamulety Ameriky. Svoju fajku mieru Tancujúce Slnko podedil po otcovi a ten po svojom dedovi, ktorý si kameň z Pipestonu vlastnoručne priniesol a sám si ho opracoval. Údajne túto úžasnú fajku používali pri svojich rituáloch mnohí náčelníci významných kmeňov a má nesmiernu cenu. Tancujúce Slnko ju ošacoval na päťsto dolárov, ale ako skúsený obchodník by mi ju prepustil aj za sto...
„Veď má pre teba veľkú cenu?“, žasol som z tohoto nečakaného návrhu.
„Nevadí, aj tak som sa už chystal zo Santa Fé na púť do Pipestonu,“ povedal. Potom fajku len kvôli mne obradne naplnil a dal mi potiahnuť, pričom ma nútil aby som dym vyfukoval rozvážne, mierne, na všetky svetové strany, zásadne z jedného potiahnutia. Ako milovníkovi fajok, sa mi to podarilo. Vyslal som tiché posolstvo mieru celej planéte. V obchode s tradičnou keramikou som si neskôr kúpil malú hlinenú repliku pravej fajky mieru, vyrobenú údajne v Minnesote.
„Dbaj na to, aby sa fajočka nerozbila, nikdy sa jej nesmie nič stať, inak by ťa mohlo postihnúť nešťastie,“ varoval ma Tancujúce slnko. Neviem, či bola fakt z posvätného catlinitu, podľa toho ako ľahúčko sa mi pod Sokoliou skalou rozmrvila na prach by som súdil, že skôr z obyčajnej novomexickej hliny, ale ten predavač mi s veľmi vážnou tvárou tvrdil, že je z Pipestonu. Prečo mu neveriť, teraz, keď všetky stopy po mojej fajočke už odvial vietor, do lesov Slovenského krasu. Zostáva mi akurát čakať na nešťastie...
V Amerike vzdialenosti nehrajú rolu, chcel som vidieť bizóny a tak na mňa čakal Yellowstonsky park, prvý skutočný, oficiálny, štátom chránený prírodný a národný park na svete. Veľakrát vyhorel, občas ho poničili zúrivé živly, schytával veru aj tvrdšie a strašnejšie údery ako nedávno naše Tatry. Vždy sa spamätal, obrodil sa sám, svojou vlastnou naturálnou silou. Je to svojou malebnou majestátnosťou úžasne prívetivý kraj, s drsným podnebím, najväčšími gejzírmi na svete, striekajúcimi do neuveriteľnej výšky, s bublajúcimi horúcimi prameňmi, nádherným ľadovým jazerom a celkom voľne sa potulujúcimi bizónmi. Tie majestátne zvieratá, kedysi koráby prérie sa dnes motajú medzi turistami ako ovečky. Potom som už mieril na Grand Canyon, a ešte ďalej, na San Diego a Tichý oceán, kde sa dala okúsiť slaná chuť konca. Koniec a plač chutia rovnako. Vidím ho, to definitívne nekonečné pacifické The End v duchu i teraz, zo Sokolej skaly, na ktorú som sa vyštveral aby som z vetrovky vytriasol zbytky svojej milovanej fajky. Aj čas strávený v krajine medzi dvoma oceánmi sa rozplynul ako dym fajky z Pipestonu. Prešiel som ju pred časom od Atlantiku juhom k Pacifiku a potom severom späť do New Yorku, ale bez starej indiánskej fajočky, ktorú som po návrate tak rád držal rozpálenú v dlani, mi to pripadá ako sen.