Advent 2012
Toto je predvianočná Fajka na dnes... Na prahu času, ktorý kresťanský liturgický kalendár nazýva adventným, kedy sa s nádejou, vierou a zbožnosťou očakáva narodenie Ježiša Krista, som siahol po knihe súčasného pápeža Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. pod názvom „Ježiš Nazaretský.“ Prvý diel nazvaný „Od krstu v Jordáne po premenenie“ (Dobrá kniha, Trnava – 2007) je celkom vhodným čítaním pre toto obdobie. Človek si pripomenie, že tento predvianočný čas nie je o nákupoch a zhone, ale skôr o nádeji a stíšení. Sú ale Vianoce ešte naozaj sviatkom povznesenia ducha, alebo už iba milou, obľúbenou a zhovievavo podporovanou obyčajou? „Predovšetkým sa však ukazuje to, že Boh zmizol a koná už len človek,“ píše vo svojej knihe tak trochu prekvapujúco, ale celkom jasne Ratzinger a pokračuje: „Rešpekt k náboženským „tradíciám“ je len zdanlivý. V skutočnosti sa pokladajú len za kopu obyčají, ktoré ľuďom treba ponechať, hoci v konečnom dôsledku nič neznamenajú. Viera a náboženstvá sú využité na politické ciele. Dôležité je len usporiadanie sveta. Náboženstvo je potrebné iba do tej miery, v akej môže dopomôcť k tomuto cieľu...“ Túto postkresťanskú víziu viery a náboženstva porovnáva pápež Benedikt XVI. s biblickým tretím Ježišovým pokušením... Božie kráľovstvo sa stáva nepotrebným, prekonaným, staromódnym, samotný Boh už človeka iba vyrušuje, veci života je potrebné vnímať v novom, modernom kontexte vychádzajúcom z vedy a spotreby, ktorá je novým božstvom! Musím oceniť úsilie, s akým sa autor snaží vo svojej knihe predstaviť Ježiša ako reálnu historickú postavu, ktorá radikálne prekročila všetky nádeje svojej doby a smrťou na kríži ohlásila novú epochu stvorenia. Teologické teórie však narábajú jazykom, ktorý je pre laika nielen náročný, ale i ťažko akceptovateľný. Zvykli sme si na logické a vedecké argumenty, ktoré viera nedokáže nahradiť v každom jednom vedomí. Na Vianoce sa pozeráme cez prizmu ozdobeného vianočného stromčeka, pod ktorým očakávame darčeky a zábavu. Lebo tak to má byť! Áno, sviatok narodenia Pána sa stáva najmä sviatkom zábavy a konzumu, čo je asi pochopiteľné v časoch, kedy už viera nie je bežným a všeobecným ľudským vlastníctvom, ale iba skrytou útechou pre nemnohých. Adventný čas je síce pripomienkou čohosi tajuplného, zvláštneho, výnimočného, sviatočného, ale po jeho zmysle sa už zväčša nepátra. Cirkev ako nositeľka a opatrovateľka týchto veľkolepých duchovných mystérií sa žiaľ príliš vzdialila človeku a vo svojom poslaní už i sama sebe. A tak tu zostávajú len akési tradície zdanlivo rešpektované, obyčaje vnímané ako hry pre masy, ktoré možno pomôžu na chvíľu zabudnúť na strasti všedného dňa... Veď kto by nemiloval Vianoce?! No táto postkresťanská epocha bez viery a nádeje poskytuje, žiaľ, len plytké uspokojenie zmyslov a duša zväčša zostáva pustá a nedotknutá. Som si však istý, že ak duch človeka skutočne prahne po pravde a zmysle bytia, dokáže prebudiť aj nádej, aj vieru!